Na konci školského roka je príležitosť pre našich žiakov spoznať zaujímavé miesta nášho krásneho Slovenska. Tentoraz som pre žiakov naplánovala a zorganizovala prírodovednú exkurziu spojenú s koncoročným výletom do TANAPU. Naša vybraná destinácia bol Starý Smokovec a Hrebienok.
Kolektív ôsmakov a vybraných žiakov z 5., 6., 7. a 9.ročníka vyrazil dňa 14.06.2024 o 7.10 hod. obecným autobusom pod dohľadom pani učiteliek Prcúchovej a Gajdošíkovej. Tento poznávací výlet bol časovo náročný, ale o to viac zaujímavejší. Cesta ubiehala znesiteľne, pani učiteľka deťom rozprávala rôzne zaujímavosti o miestach, ktorými sme práve prechádzali. Pán šofér zvolil cestu tam cez Čertovicu. Po 2 a pol hodinovej ceste sme dorazili do Starého Smokovca. Z autobusa sme si zobrali všetky veci, vybavenie aj do prípadného dažďa, a vykročili sme k nástupnej stanici lanovky na Hrebienok. Nakoľko sme mali vybavený a potvrdený formulár, cena skupinového lístka aj na spiatočnú cestu bola znesiteľná. Pozemnou lanovkou sa naše deti ešte neviezli, takže cestu hore si užívali. Na Hrebienku sme si spravili dôkazové foto a vydali sme sa v príjemnom turistickom počasí na krátku turistiku na Rainerovu chatu (útulňu). Cestou sme stretávali turistov rôznych národností, dievčatá sa im zdravili ich rečou, resp. sa o to snažili. Turistický chodník bol z poukladaných väčších, menších kameňov, vcelku pohodový, v prekrásnej tatranskej prírode. Možno škoda, alebo vďakabohu sme nestretli žiadneho tatranského „bylinožravého“ cicavca. Po turistickom chodníku sme prechádzali okolo krásnych vodopádov s čistou „bledučkomodrou“, určite poriadne studenou vodou. Nevedeli sme sa touto prírodnou krásou nabažiť. Po cca 1 hodine sme dorazili na Rainerovu chatu, kde sa mohli naši turisti občerstviť. Na všetkých odpočívajúcich dozeral slávny chatár pán Peter Petras, s ktorým sme sa museli aj odfotiť na pamiatku. Po krátkom posedení v prekrásnej prírode a po pofotení okolia na pamiatku, sme sa pomaly vydali na spiatočnú cestu na Hrebienok. Na Hrebienku sme sa trochu občerstvili, pokúpili malé suveníry a nastúpili sme na lanovku na spiatočnú cestu do Smokovca. V lanovke sme mali šťastie, lebo sme sa „nalodili“ do úplne prvého vagóna a tak si mohli naši turisti cestu vychutnať podobne ako samotný lanovkár. Keďže bol čas obeda a naše žalúdky si pýtali obed, museli sme sa zdržať v jednom príjemnom bistre, kde sme sa všetci naobedovali. Je fakt, že obed bol drahší ako v našej ŠJ, ale tak to už v našich Tatrách býva. Chutilo nám, boli sme spokojní, najedení a tak sme sa mohli prejsť do tajuplnej expozície Triclandia.
Triclandia je miesto, kde sa dá zažiť jedinečné putovanie Slovenskom v galérii trick-artu a optických ilúzií. V jej priestoroch sa dajú nájsť námety slovenských ľudových povestí, rozprávok, zámkov Slovenska. Trickart je umenie, ktoré vytvára vizuálne ilúzie. Tie sú postavené na zobrazovaní predmetov akoby naozaj existovali, no v skutočnosti ide len o dvojrozmerné kresby. Ide o hru medzi umelcom a návštevníkom. Aby sme v tejto hre uspeli, museli sme zapojiť všetky svoje zmysly a nič nebolo tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Všetko je to o hlave. Náš mozog totiž často krát vyhodnocuje obrazy, ktoré vníma oko bez premýšľania o nich, čo vedie k senzorickým ilúziám. Jednoducho, na prvý pohľad máme pocit, že veci sú skutočné, až po premýšľaní o nich prídeme na to, že sa jedná len o trik. V tejto expozícii sme mohli pobudnúť 90 minút a využili sme to, lebo z niektorých miest sa nedalo tak ľahko odísť. Bol to pre nás super zážitok.
Nabití novými skúsenosťami a zážitkami sme sa presunuli na parkovisko v Starom Smokovci, kde na nás čakal autobus. Spiatočnú cestu nám pán šofér naplánoval cez Štrbu, po diaľnici okolo Liptovskej Mary, cez Ružomberok a Donovaly. Videli sme naozaj kus krásneho Slovenska. V Ružomberku sme sa na cca 45 min. zastavili pri nákupnom centre, aby si mohli deti pomíňať svoje úspory. Keď sme sa všetci vrátili do autobusu, už nám nič nechýbalo k tomu, aby sme sa vydali na konečný úsek našej spiatočnej cesty domov. Niektorí výletníci si krátili cestu počúvaním hudby, niektorí si rozprávali príbehy, dokonca niektorí si opakovali s pani učiteľkou biológiu a chémiu. Každopádne cesta ubehla rýchlejšie ako ráno. Podľa navrhovaného plánu návratu našej cesty sme prišli domov úplne presne o 19.30 hod.
Deň 14.júna 2024 si budem pamätať ako pekný, vydarený, zaujímavý a veselý deň, ktorý sme strávili spolu so skvelými deťmi. Dúfam, že takýchto poznávacích a motivujúcich dní bude ešte viac. Ďakujem pani asistentke Gajdošíkovej za pomoc pri organizácii výletu.
Mgr. Daniela Prcúchová